Desiatky rokov sa venuje výtvarnému umeniu, no nie štetcom a farbami, ale modernou digitálnou technikou, ktorú sám priebežne rozvíja. Ladislav Roman Čierny, autor originálnej metódy, je dnes uznávaným umelcom s vystavenými dielami na všetkých kontinentoch. Na Slovensku sa však jeho tvorba objavuje len zriedka.
„Nie sú to len fotografie. Sú to obrazy s dušou.“
Čo je to vlastne paintografia?
Je to špeciálna technika do ktorej patrí aj moja tvorba, ktorej zaradenie najlepšie vystihuje názov neorayonizmus, ktorú som vyvíjal celé desaťročia. Ľudovo povedané, ide o manipulovanú fotografiu – ale nie jednoduchým spôsobom, ako to robia bežné editory.
Je to zložitý, vrstvený proces, do ktorého vkladám vlastný umelecký cit a skúsenosť. Používam viac ako stovku počítačových programov, ktoré navzájom kombinujem. Každé dielo je výsledkom desiatok zásahov, skúšok, vrstiev.
Takže paintografia nie je len „digitálna úprava“ fotografie?
Je to úplne nová technika grafickej interpretácie, u ktorej sa v súčasnosti tvorí názvoslovie. Tak ako maliar potrebuje plátno, štetec a olej, ja používam fotoaparát, softvér a svoj umelecký pohľad. Programy sú len nástroje. Umenie vzniká až z pocitu, z rozhodnutí a z práce s atmosférou, v ateliéri aj exteriéri.
„Dielo musí pôsobiť pozitívne. Nechcem diváka znechutiť.“
Kedy je obraz hotový?
To je veľmi individuálne. Niekedy za deň, inokedy po dvadsiatich rokoch. Mám obrazy, na ktorých som robil desaťročia. Hotový je vtedy, keď cítim, že je umelecky vyvážený.
Čo musí divák pri pohľade na vaše diela cítiť?
Umelecké stvárnenie reality, jej interpretáciu a pozitívnu emóciu. Nerobím vojnové scény, násilie, politiku, ani erotiku. Umenie má človeka obohacovať, nie ničiť. Niektoré moje obrazy nesú aj tému osamelosti či smútku, ale vždy s nádejou. Chcem, aby človeka potešili alebo ho prinútili zamyslieť sa.
„Niektoré moje obrazy ľudia pochopia až po rokoch.“
Vaše diela sú známe tým, že ich divák objavuje postupne.
Áno. Sú vrstvené – nie len technicky, ale aj významovo. Divák, mnohokrát po rokoch zistí, že obraz, na ktorý pozeral celé roky, má nový rozmer. Niektorí ľudia hovoria, že nevidia, čo som chcel povedať. To je v poriadku, obrazy sú vnútorne zložité. Nie každý má rovnakú vizuálnu predstavivosť. Obraz má diváka osloviť skrytým obsahom aj po rokoch.
„Pre mňa nie je typický motív, ale jeho interpretácia a zvolená technika.“
Aké témy najradšej spracúvate?
Kvety, architektúru, dynamiku pohybu, portréty… Pre mňa je však typická interpretácia reality a použitá technika. Divák by mal poznať moju „ruku“ podľa štýlu, nie podľa námetu.
Pracujete aj so slovenskými motívmi?
Samozrejme. Som Slovák telom aj dušou. Mám spracované Čičmany, Vlkolínec či Žilinu – a práve tieto diela získali viaceré svetové ocenenia.
„Som aj súčasťou umeleckého dua ART Lacéria. Ako dvojica máme zo sveta stovky ocenení.“
Veľkú časť vašej tvorby tvorí spolupráca s umelkyňou a interpretétkou pani Valériou.
Spolupracujeme už viac ako desať rokov pod umeleckým názvom ART Lacéria. Dokáže interpretovať emócie – smútok, radosť, nádej. A má aj kritický pohľad, čo ma posúva ďalej. Spolu sme získali vo svete približne 200 medzinárodných ocenení, ďalšie dve stovky mám ako samostatný autor.
„Dve ceny OSN, Picasso a India.“
To sú obrovské úspechy. Ktoré si najviac ceníte?
Ťažko vybrať. Dve ceny mi udelila Organizácia spojených národov v New Yorku. Získal som aj Cenu Pabla Picassa, množstvo ocenení z Kanady, Ruska, Ukrajiny a Japonska, kde pôsobím ako umelecký kritik a administrátor galérií. V Indii, krajine s 1,5 miliardy obyvateľov, som bol vyhlásený za Umeleckú legendu aj Umelca roka roka 2022. To si nesmierne vážim.
A doma?
Na Slovensku som vystavoval napríklad v Piešťanoch, v Bratislave v Penaty klube, v Žiline v Makovického dome či vo foyeri Úradu Žilinského samosprávneho kraja pri 50. výročí mojej tvorby. A nedávno o tvorbe dvojice s Valériou natočila rakúska televízia ORF2 dokument.
„Tvorím takmer každý deň. Namiesto televízie.“
Ako vyzerá váš bežný deň?
Tvorím takmer každý deň. Okrem rodiny a priateľov je umenie moja radosť, môj svet. Večer si sadnem k počítaču a tvorím – často do polnoci, niekedy aj dlhšie.
Aké máte plány do budúcnosti?
Chcem slovenským priateľom umenia priniesť nové trendy v umení a to, čo má vo svete meno a Slovenskú značku. Niečo, čo je akceptované medzinárodne, ale u nás zatiaľ málo známe. Verím, že aj vďaka tomuto rozhovoru sa o mojej tvorbe na Slovensku dozvie viac ľudí.
„Umenie má byť nadčasové.“
Ladislav Roman Čierny je dôkazom, že aj zo Žiliny sa dá tvoriť svetové umenie. Nepotrebuje veľké ateliéry ani sponzorov – len fotoaparát, počítač, trpezlivosť a vášeň. A hoci jeho diela visia v stovkách svetových galérií, on zostáva skromným človekom, ktorý každý večer v tichosti hľadá dokonalý obraz.
„Najdôležitejšie je, aby dielo pôsobilo pozitívne. Aby v človeku zanechalo svetlo,“ hovorí.
