Keď sa človek postaví pod majestátne veže Súľovských skál, má pocit, že stojí pred bránou do iného sveta. Tvary, ktoré vyzerajú ako postavy, zvieratá či bájne bytosti, nie sú dielom sochárov, ale práce prírody, vetra, dažďa a času.
Základ týchto skalných krás tvorí Súľovský zlepenec – hornina, ktorá vznikla pred miliónmi rokov z drobných okruhliakov dolomitov a vápencov, stmelených vápenitým tmelom.
Priemer týchto kamienkov býva jeden až päť centimetrov, no sila, ktorá ich spojila, odoláva už celé veky.
V oblasti Súľova dosahuje toto súvrstvie zlepencov neuveriteľnú hrúbku – viac ako 500 metrov. Už v roku 1860 ho pri svojom výskume pomenoval Dionýz Štúr, priekopník slovenskej geológie.
Na okrajoch zlepencov sa dodnes dvíhajú vápencové bralá – zvyšky hornín z druhohôr, z ktorých sa neskôr vytvorili samotné zlepence. Vplyvom poveternostných síl sa z nich stali skalné veže, homole a útvary, ktoré dostali svoje mená podľa ľudskej predstavivosti – Sova, Sovička, Smrčok a mnohé ďalšie.
Príroda tu neustále mení svoju tvár. Súľovská kotlina sa postupne prehlbovala, čím sa obnažilo aj staršie, druhohorné jadro. Vznikol tak jedinečný jav, ktorý geológovia nazývajú inverzia reliéfu – keď tvrdšie horniny zostanú stáť a mäkšie vrstvy sa vytratia eróziou.
No nielen príroda, aj človek tu zanechal svoju stopu. Po stáročia sa odlesňovali svahy, ťažila sa hornina, pribúdali chaty a rekreačné stavby. Dnes je najväčšou hrozbou pre toto územie neusmernená turistika – chodníky mimo trás, ohniská, odpadky či táborenie.
