Rozhovor s Jurajom Jakubíkom, primášom ľudovej hudby Javorníček
Ako vznikol nápad vrátiť sa k filmovým záznamom ľudových tancov zo Štiavnika?
Dlhodobo sa venujem ľudovej hudbe v Javorníkoch a Štiavnik je mi prirodzene najbližší. Keď som sa k tejto téme začal vracať hlbšie, zistil som, že dostať sa k pôvodným materiálom je oveľa náročnejšie, než by si človek myslel. Všetko to bolo roztrúsené, nejasné, akoby sa na tie veci časom zabudlo.
Skúšali ste ísť oficiálnou cestou?
Áno. Už počas štúdia etnológie som sa snažil dostať k archívom aj cez pána Garaja, vtedajšieho dekana Filozofickej fakulty, ktorý pôsobil v Ústave hudobnej vedy. Predpokladal som, že filmové materiály sú tam. Ukázalo sa však, že zvuk sa síce zachoval v ústave, ale samotný film nie.
Kedy prišiel zlom?
Až po rokoch bádania. V roku 2019 som sa spojil s pánom Ruttkyom, ktorý sa na pôvodnom natáčaní v roku 1981 priamo podieľal ako kameraman. On mi vysvetlil, že filmové kotúče boli pre nedostatok vhodných priestorov uložené do Centrálneho archívu Slovenskej akadémie vied. Málokto o tom vedel.
Ako prebiehala cesta k samotnému filmu?
Bola dlhá a komplikovaná. Podarilo sa mi osloviť prezidenta Slovenskej akadémie vied, riaditeľku Ústavu hudobnej vedy, vedenie archívu aj ľudí z ministerstva kultúry.
Hľadali sme spôsob, ako to právne aj technicky zvládnuť. Problémom boli financie aj nejasné autorské práva.
Nakoniec sa to však podarilo. Prečo práve tento film?
Stal sa z neho pilotný projekt. Archív má obrovské množstvo filmového materiálu z celého Slovenska – od 60. do 90. rokov – a len zlomok je digitalizovaný. Tento film bol prvou lastovičkou. Aj riaditeľka archívu povedala, že je vďačná, že sa to práve na tomto projekte podarilo rozhýbať.
Kto sa na digitalizácii podieľal?
Na odporúčanie pána Ruttkaya som sa spojil s Petrom Csordásom, odborníkom na digitalizáciu filmov, ktorý pracoval aj v zahraničí. Keď videl, že máme k dispozícii aj pôvodný zvuk, stretli sme sa priamo v archíve a rozhodli sa do toho ísť. Digitalizácia filmového pásu (obrazu) prebehla koncom roka 2024.
Film však nebol hneď hotový. Čo nasledovalo?
Počas celého roka 2025 sme pracovali na synchronizácii obrazu a zvuku. Niektoré časti chýbali, niektoré boli s klapkami, niektoré bez klapiek, film nebol nikdy nastrihaný. Pomáhal mi kamarát Gabriel Jankech, etnológ a muzikant s výborným sluchom. Spolu s ďalšími kolegami sme to dali do podoby, ktorá sa dala aj verejne prezentovať.
Výsledkom boli dve verzie filmu. Prečo?
Jedna kratšia, prezentačná verzia je určená pre verejnosť. Druhá, kompletná archívna verzia je uložená v badateľni Slovenskej akadémie vied. Kópie dostali aj obce Štiavnik a Hvozdnica, aby ich mohli využívať pri výučbe a propagácii tradičnej kultúry.
Premietanie filmu malo silnú odozvu. Aká bola účasť?
Úprimne – boli sme prekvapení. Prišlo odhadom takmer 500 ľudí. Reakcie boli veľmi emotívne, niektorým sa tlačili slzy do očí. Ľudia v tom filme videli seba, svojich rodičov, starých rodičov.
Čo všetko film zachytáva?
Pôvodných členov folklórnej skupiny a nositeľov tradície. Tance zo Štiavnika v ich pôvodnej podobe, starosvetský čardáš, krajc polku a ďalšie tance a spevy. Účinkujú tam ľudia narodení ešte na začiatku 20. storočia – Karol Kotkolík (1929), Rozália Bambúchová (1928), najstaršia Katarína Rumanová (1902). Zachytená je aj pôvodná drevená muzika a autentické kroje.
Prečo má film takú hodnotu aj dnes?
Je to najstarší obrazový záznam štiavnického čardáša. Vďaka nemu vieme študovať detaily, spomaliť pohyb, porovnať štýl. Pomáha nám neodchýliť sa od pôvodnej podoby a zachovať autenticitu.
Film zatiaľ nie je voľne dostupný. Prečo?
Pretože za týmto účelom nebol nahrávaný a slúži v prvom rade na výskumne účely. Je však prístupný v badateľni archívu SAV a obce ho môžu využívať na kultúrne a vzdelávacie účely, čo je veľká vec.
Súčasťou programu bola aj škola tanca.
Áno, chceli sme ukázať, že film nie je len archívny artefakt. Dá sa z neho učiť, čerpať, preniesť ho do praxe.
Aké boli reakcie odborníkov?
Veľmi povzbudivé. Zhodli sa, že ide o mimoriadne vzácny materiál. Niektoré tanečné prvky sa inde na Slovensku – možno ani v Európe – nevyskytujú.
Myslím, že to pomohlo aj miestnym uvedomiť si hodnotu toho, čo majú doma.
Aký bol rok Folklórnej skupiny Javorníček?
Folklórna skupina Javorníček má za sebou rok plný pekných a nezabudnuteľných chvíľ. Členovia skupiny sa predstavili na najväčších folklórnych festivaloch na Slovensku – vo Východnej a v Detve. Kolektív sa v poslednom období omladil, a preto by sa s vami v úvode radi podelili o svoje najväčšie úspechy.
Dievčenské duo Mária Kavalcová a Sabína Pelikánová sa prebojovalo na krajskú prehliadku hudobného folklóru dospelých Vidiečanova Habovka, kde získalo zlaté pásmo. Predstavili sa ľúbostnými piesňami zo Štiavnika, pri ktorých čerpali z nahrávok zo 70. a 80. rokov od výborných speváčok Rakovanových „Raždžových“ a starších žien pôvodnej folklórnej skupiny.
Muži z Javorníčka sa minulý rok postupne prebojovali až do celoštátneho kola Vidiečanovej Habovky, kde získali zlaté pásmo a špeciálne ocenenie za presvedčivý spevácky výkon. Do svojho repertoáru si vybrali jarné oráčske piesne. Pieseň „Tá kačena dzivoká“ je inšpirovaná nahrávkou z roku 1960 z Ústavu hudobnej vedy SAV a „Čia je to roľička“ vychádza zo štýlu spevu Jozefa Cedzu z Hvozdnice, ktorý s touto partiou donedávna spieval.
Na záver – čo chystáte ďalej?
Teraz si potrebujem trochu oddýchnuť. Bol to náročný projekt, kde sme si pripomenuli aj 100 rokov od narodenia zakladateľa folklórnej skupiny Otta Jakubíka. V Krajskom kultúrnom stredisku v Žiline pripravujeme počas mája výstavu jeho obrazov a kožených suvenírov. Pozvánkou na toto podujatie bude repríza Tancov zo Štiavnika, ktorá sa uskutoční 3. mája vo Hvozdnici.
Sledujte nás na Facebooku! Prinášame aktuálne spravodajstvo o dianí v samospráve, ľuďoch na dvore, na ulici, v školskej lavici, na úrade, športoviskách či javiskách… jednoducho o všetkom, čo sa deje na Hornom Považí!
